ecomail.cz

Syndróm vyhorenia

Vyhorenie. Čo je to vyhorenie? Inými slovami je to stav, keď sa minie palivo. Doslova stav vyčerpania. Vyčerpanie niečoho, čím sa živí náš pohon.

Máme mnoho možností, čím sa "živiť". Len niečo nevydrží "horieť" dlho a niečo sa javí ako vynikajúce palivo, ale aj tak sa časom vyčerpá. Stále môžeme hľadať nové zdroje paliva a zároveň si užívať príjemný pocit, že pre seba niečo robíme. Alebo si šetríme zdroje, ktoré máme k dispozícii. Vyhorenie je určitý prejav toho, že sa o seba nestaráme. Všetko a všetci sú o niečo dôležitejší ako my. V našom presvedčení je často pevne  zakorenené, že venovať pozornosť sebe je prejav lakomstva a sebectva. Do určitej miery to tak je. V tomto článku vám poviem o rovnováhe, ktorú keď narušíme, nenechajú prejavy vyhorenia na nás dlho čakať. Narušenie tejto rovnováhy je pomerne jednoduché a náš život, resp. jeho kvalita stále vyžaduje, aby sme sa o seba starali. Máme vedieť, ako sa máme. Ako sme na tom s našou rovnováhou. Akákoľvek aktivita vyžaduje našu prítomnosť a vnímanie toho, čo robíme a prečo. Nie je to vytrvalé a možno aj vyčerpávajúce pozorovanie samých seba. Je to prirodzený stav, v ktorom vnímame, či sme s tým, ako žijeme, v pohode. Každý deň k nám prichádza množstvo podnetov, ktorým dovolíme, aby nás vzdialili od seba samých. Potom môžeme strácať kontakt s vlastnými pocitmi a dostávať sa tak na cestu, že vlastne nevieme, čo sa s nami deje. Zvyčajne vyhorenie neprichádza náhle. Je to dlhodobý proces.


Proces, v ktorom dlhodobo prehliadame svoje pocity. Ak sa obzrieme do minulosti, môžeme spätne spozorovať varovné signály, ktoré boli už vtedy ako svetlá majáku upozorňujúce na to, kadiaľ je možné bezpečne preplávať a kde na nás číhajú najrôznejšie nástrahy. 

Sú to nástrahy, ktoré kladieme sami sebe tým, že sa nenamáhame, aby sme porozumeli svojim pocitom, ktoré hovoria, že nám niečo "nesedí". To ešte zvládnem, to vydržím. Ešte toto, ešte niečo ďalšie... Prestaneme vnímať, v akom stave sú naše zdroje. Varovné signály, koľko ešte máme dreva v našom pomyselnom lese. Nie je náhodou naša ťažba bezbrehá? Darí sa nám vysádzať mladé rastlinky, ktoré budú v budúcnosti kvalitným materiálom pre naše horenie? A ako je na tom náš oheň? Skutočne máme divoko plápolať ako plamene bohato rozhoreného ohňa? Máme byť neustále v otáčkach, a tak spotrebovávať množstvo paliva? Opýtajme sa, čo naša zem. Venujeme sa jej pevnosti, úrodnosti a bohatstvu? Tak, aby sme sa o ňu mohli pevne oprieť a vyživovať sa jej plodmi? K jej dolaďovaniu patrí aj naša výživa. Vytvoríme si na jedlo čas a dbáme na kvalitu jeho prípravy. Nestačí sa len najesť. Ľahko by sme sa ocitli na úrovni automobilu, ktorý privezieme na čerpaciu stanicu, aby sme nabrali energiu na ďalšiu jazdu a ideme ďalej. Tak, aby sme stále dolaďovali jemnú rovnováhu nášho bytia, obyčajné najedenie sa nestačí. Čas venovaný plodom našej zeme si vyžaduje ich vnímanie. Počas jedla máme príležitosť byť samými sebou. Spoznávať svoje chute, dobré pocity. Môže to byť jeden zo spôsobov, ako ladiť svoje vnímanie chutí a dobrých pocitov v celom svojom živote.

Ak sa pozrieme na svoj každodenný život pohľadom kovov, potom každá záhrada potrebuje občas úpravu. Prerezať, aby sa opäť objavili naše cesty. Zbaviť sa buriny, aby mohlo rásť to, čo potrebujeme, a naopak, odstrániť to, čo už nám nie je prospešné. Prevzdušniť, aby sa nám lepšie dýchalo atď. Ak tomu nebudeme venovať pozornosť, časom sa budeme motať v džungli vecí, udalostí a vzťahov, ktoré nás dusia a nedávajú nám priestor na ďalší rast. Pomocou kovu sa môžeme stať úrodnejšími. Tak, aby sme boli skutočnejšími a mohol sa naplno prejavovať náš potenciál. Voda, naša rieka života... aké by to bolo príjemné, keby si hladko plynula. Ale množstvo drobných stavidiel, hrádzí a mohutných priehrad, ktoré sme si vystavali alebo nám prišli do cesty a my sme sa neunúvali urobiť si v tom poriadok, zamedzujú hladkému plynutiu vody. Z rieky, ktorá plynie, sa potom stáva rieka plná perejí a vírov, záludných plytčín a hlbín, kde tak ľahko uviazneme v podobe
najrôznejších obáv, strachov a vnútorných neistôt, ktoré nám uberajú silu rásť. Drevo. Náš rast. Naše nápady. Nové výhonky, kvety a plody. To je niečo, čo je potrebné neustále vyživovať. Naša pomyselná záhrada je plná najrôznejších drevín. Od tých rýchlorastúcich, krehkejších a zvyčajne aj rýchlo horiacich až po tie dlhorastúce s pevnými koreňmi, kmeňmi a bohatými korunami, poskytujúcimi energiu na dlhé horenie.

A tak študujeme, pracujeme, staráme sa o všetkých tých, ktorých do svojho života naberáme. Vnímavejší včas vycítia, že sa pokazili. Snažia sa hľadať harmóniu, aby narastajúce problémy neprerástli do nejakej formy vyhorenia. A to sú tí, ktorí stratili význam pojmu pohoda a sami seba a okolie presviedčajú o tom, že sú v pohode. V snahe nevšimnúť si, že to, aby sme nesmerovali drobnými krôčikmi alebo míľovými krokmi smerom k vyhoreniu ako štartovacej čiare mnohých ďalších problémov, by vyžadovalo mnoho práce na sebe a to sa nám nechce. Keď už sa do toho pustíme, pretože je nám skutočne neprehliadnuteľne nanič, tak mnohí uviaznu v prvých nezrozumiteľných zákutiach svojich životov. A čas beží. Pomaly, často veľmi nepozorovane sa v nás rozvíja niečo, s čím sa v budúcnosti budeme stretávať. Čo s tým? Nečakajme, že to bude jednoduché. Ak sa pustíme do hľadania a objavovania toho, čo robíme alebo nerobíme a prečo, musíme počítať s tým, že sa pred nami vynorí mnohé z toho, čo roky nechceme vidieť. To, čo rozlaďuje náš život a narúša jemnú harmóniu toku našej čchi. Niečo sa už zmeniť nedá. Niečo by vyžadovalo také veľké zmeny, ktoré by nás pripravili o zvyšok našej energie. Mnohé však dokážeme zmeniť a niekedy stačí pozrieť sa na situáciu iným uhlom pohľadu, aby sme porozumeli alebo jednoducho videli veci, udalosti a vzťahy inak. Len neklamme samých seba. Nehovorme si slová: „Na to nemám...¨ Ak sa rozhodnete, že nebudete nič robiť, že vám to takto stačí, potom to bude váš životný štandard. A do neho bude patriť okrem iného pomalé  vyhasínanie s jeho nepríjemnými prejavmi. Bude si na čo sťažovať. Niekto sa o vás bude musieť starať. Niekto vás opustí. Niečo už vám nikdy nepôjde. Konečne budete chudinky. Stretnete sa s nevďačnosťou. Vaše zatrpknutie bude mať reálny obraz.

Ak ste sa teraz zamysleli, rozmýšľate, či máte nejaké deštruktívne sklony a dospeli ste k záveru, že našťastie nemáte, tak vám pri všetkej úcte odporúčam, aby ste sa zamýšľali dlhšie a možno budete prekvapení, ako si často nepozorovane ničíte základy svojho života. Z toho vyplýva, že syndróm vyhorenia je to, ako žijeme alebo živoríme. Je to informácia o tom, že niečo robíme inak, že robíme veci, ktoré nevedú k životu. Odporúčam nič prevratne nemeniť. Len sa starostlivo, bez akéhokoľvek napätia pozerajte a pozorujte, čo robíte, nerobíte... Ako so sebou, so svojím životom, svetom, vzťahmi zaobchádzate. Ak niečo malé objavíte, skúste to zmeniť. Len sa neponáhľajte. Postupujte krok za krokom, ako keď kráčate po schodoch. Na niektorom schode sa možno zdržíte dlhšie a budete prešľapovať, kým urobíte ďalší krok. Možno zistíte, že na niektorom schode prešľapujete už roky a to vás tak vyčerpáva, až z toho vyhasínate. Inokedy budete mať potrebu vrátiť sa po schodoch dolu. Nič nie je zle. Za nič sa, prosím, neodsudzujte. Každé správanie vedie inam a je potrebné uvedomiť si, kam chceme smerovať. K životu?! Alebo k živoreniu, ku ktorému neodmysliteľne patrí vyhorenie a pomalé, postupné vyhasínanie. Veľmi dobre poznáte alebo postupne prenikáte do harmónie piatich elementov. Ak sa pozriete, čo ktorý element vyjadruje, môže vám to byť veľmi dobrým sprievodcom v objavovaní kvality svojho života. Je dobre byť zapálený pre to, čo je zmyslom nášho života. Len opatrne, aby sme to nepreklopili do vyhorenia. Prajem vám príjemné dni a ak môžem niekomu pomôcť v jeho hľadaní a objavovaní, tak sa rád pozriem na to, ako na tom ste.

Autor: Roman Řežáb