ecomail.cz

S pokorou prijímam

Určite ste si všimli, že v poslednom čase ľudia často používajú výraz s pokorou prijímam. Väčšinou to počujeme od známych osobností, ktorí dostanú nejaké významné ocenenie za svoju prácu.

No kým od jedných to znie naozaj presvedčivo, úprimne, iní na nás až tak presvedčivo v tomto vyjadrení nepôsobia. Hlavne keď o nich z médií alebo z osobnej skúsenosti vieme nejaké negatívne informácie, prípadne sú nahodení v luxusných, vo finančne nákladných róbach a ešte sa tým aj verejne pochvália. Okamžite sme pripravení ich odsúdiť, že to snáď nemyslia vážne, veď predsa na to vôbec nevyzerajú, že by boli pokorní. Ťažko dokážeme prijať fakt, že niekto úspešný, dobre vyzerajúci, noblesne oblečený, dokáže byť zároveň aj pokorný.

V našej spoločnosti sa traduje spojenie úspechu skôr s pýchou. No na základe môjho pozorovania ľudí okolo seba si myslím, že odsúdiť človeka, ktorého osobne nepoznáme, len podľa zovňajšku, je tá najväčšia chyba, akej sa môžeme voči nemu dopustiť. Áno, aj ja som kedysi takto rozmýšľala. No v živote som sa naučila: „Neposudzuj nikoho, koho dobre nepoznáš, na to nemáš právo“. Dokonca som presvedčená, že ani vtedy, keď niekoho dobre poznáme, nemáme právo ho posudzovať či odsudzovať. Posudzovanie je prejavom pýchy a všetci vieme, že byť pyšný je veľmi zlá vlastnosť. Samozrejme je to úplne normálne, keď sa v rámci rozhovoru o niekom bavíme, povieme si, že on je taký a onaký, povieme si o jeho vlastnostiach, správaní - takéto rozhovory patria k životu, sú jeho súčasťou. Je dôležité sa dozvedieť o iných, ako sa správajú, čo robia, hlavne ak sme s tými ľuďmi v častom kontakte. Problém nastáva, ak sa začneme na toho človeka hnevať za to, aký je, ak sa snažíme ho zmeniť na svoj obraz, aby nám vyhovoval, ak ho budeme považovať za menejcenného, lebo nespĺňa naše predstavy. Na toto už právo nemáme – toto by už nemalo byť súčasťou nášho života. Naším cieľom – cieľom nás všetkých by malo byť naučiť sa prijímať druhých takých, akí sú, s ich dobrými aj zlými vlastnosťami, a zároveň, ak nám na niekom záleží, s pokojom ho upozorniť, čo asi nerobí správne, čo by mohol na sebe zmeniť. Ale tú zmenu je potrebné nechať na nich samotných, tú už musí urobiť každý sám dobrovoľne. Nemienim moralizovať. Len cítim potrebu priblížiť, pripomenúť nám všetkým dva pojmy POKORA a PÝCHA, s ktorými sa dennodenne stretávam pri komunikácii s druhými. Pýcha sa automaticky spája s vonkajšími prejavmi namyslenosti, nadradenosti. Pýcha sa nemusí prejavovať len navonok. Človek môže byť vnútorne pyšný, ale navonok pôsobí úplne v pohode. To isté platí aj o pokore. Ak niekto vystupuje sebavedomo, ale jeho sebavedomie je zdravé – nikomu tým neubližuje, iba si je istý sám sebou, môže byť zároveň aj pokorný.

Nikdy som zo seba nemala dojem, že by som mohla byť pyšná, skôr som si o sebe myslela, že som pokorná. No v jednej krásnej knihe som sa o sebe dočítala, že niektoré moje prejavy sú prejavmi pýchy. Napríklad som nedokázala nič prijať, aby som nemala potrebu hneď niečo dať. Nedokázala som odpúšťať krivdu, dávala som najavo, že si vystačím na veľa vecí aj sama, všetko, čo som mala, som považovala za samozrejmé. Zistila som, že každý z nás je tak trochu pyšný a tak trochu menej pokorný, kým nezažije v živote nejaké nepríjemné situácie, ktoré ho doslova dostanú na kolená. Aj keď byť pokorný neznamená doslova kľačať na kolenách, no bez pádu ťažko človek pochopí skutočný význam pojmu pokora. Kým som sama pochopila správny význam slov pýcha a pokora, zažila som si v živote zopár menších pádov a následne vzostupov. Ak mi z pádu niekto pomohol vstať, vtedy to pochopenie úplne neprišlo. A tak sa situácie opakovali, až prišiel pád, ktorý ma úplne oslabil, kedy som sa cítila bezmocná, zbytočná, nepotrebná. Nebol to pád vonkajší, materiálny, ktorý by každý hneď videl, bol to pád vnútorný – pocitový, prameniaci zo sklamania vo vzťahoch. A vtedy mi nikto nepomohol, dokonca nikto neprišiel ani na zavolanie. Musela som si pomôcť sama. Bolo to zničujúce, ale dnes som za túto skúsenosť nesmierne vďačná, lebo viem, že sa musela stať, že som ju musela zažiť, aby som konečne pochopila, že si musím pomôcť sama – že ma nikto nedokáže zachrániť pred ďalšími pádmi, len ja sama. Našťastie som si nenechala pri padaní na dno zobrať to najcennejšie – svoju vieru, dôveru v seba samú. Dokázala som opäť vstať, no najprv som sa musela zbaviť mojej skrytej, navonok nevinnej vnútornej pýchy, o ktorej som ani netušila, že ju v sebe mám, ktorá síce nikomu zvonku neubližovala, no ubližovala mne samej. A toto je presne ten moment, keď si myslíme, že my nie sme pyšní, veď my predsa nikomu neubližujeme. No často si neuvedomujeme svoju vnútornú – skrytú pýchu, ktorou ubližujeme najviac sami sebe. Je veľmi dôležité toto si uvedomiť, vstúpiť do svojho vnútra, precíť to, čo sa tam skrýva, či tam nie sú predsudky, povýšenectvo, vzdor, hnev, žiarlivosť, posudzovanie a odsudzovanie, ktoré navonok nedávame najavo. Dokonca aj pocit, že som obeť, môže byť prejavom pýchy, a to vtedy, ak sa pocitu obete nechceme zbaviť. Nie sme ochotní prijať situáciu, ktorá nám ten pocit spôsobila, keďže si o sebe myslíme, akí sme úžasní, dokonalí, a tak sme presvedčení, že to, čo sa nám stalo, sme si predsa nezaslúžili.

Ako sa teda prejavuje ozajstná PÝCHA? Pýcha nám bráni meniť svoje názory, postoje. Navonok sa prejavuje ako namyslenosť, lakomosť, posudzovanie, žiarlivosť, urážlivosť, porovnávanie sa, hnev, vzdor, závisť, vyvyšovanie sa nad druhými, ponižovanie druhých, falošná skromnosť, ale aj v podobe predsudkov, túžby zapáčiť sa, zaujať za každú cenu, pomáhať s pocitom vlastnej dôležitosti, zištne, nevedieť – nechcieť prijímať. Pyšní ľudia chcú, aby bolo všetko podľa ich predstáv, aby im druhí slúžili. Vnútorná pýcha je navonok ťažko spoznateľná. Človek je v pohode, milý, láskavý, pokojný, zdvorilý, obľúbený, ale vo svojom vnútri je samoľúby – má rád len sám seba a pri najmenšej narážke na jeho osobu sa hneď hlboko urazí, a okamžite zaútočí na „protivníka“: „A čo ty, pozri sa na seba ....“. Pyšní ľudia žijú vo vlastnom sebaklame, že sú lepší, dokonalí, nenahraditeľní. A práve im prichádzajú do života situácie, pri ktorých to majú možnosť zmeniť. Ak to ale nepochopia a nevyužijú tieto situácie na vlastnú premenu, budú sa im neustále vracať do života nepríjemné situácie – lekcie. Bohužiaľ, mnohí to nedokážu alebo nechcú pochopiť, a tak celý život prežijú vo svojej vlastnej zničujúcej samoľúbosti. Je dôležité si uvedomiť, že nič na svete sme nestvorili my, preto ani nemáme právo nič meniť. Zmeniť môžeme jedine seba.

Prejavom POKORY je láskavosť, vďačnosť, žehnanie, úcta, úsmev, uznanie druhých, prijatie druhých takí, akí sú, prijatie pravdy o sebe, prijímanie kritiky, nezištná pomoc druhým. Len pokora, jej pochopenie a prijatie, nám pomáha vstať a začínať odznova. Učí nás nielen dávať, ale vedieť aj prijímať. Odmietnutie daru je totiž prejavom tiež pýchy. Pýcha nám prináša do života sklamania, bolesti, osobné pády, kým pokora nám prináša lásku, vďačnosť, požehnanie a úspech. Pýcha v nás lásku a vďačnosť potláča, núti nás rozhodovať sa rozumom. Pokora nás učí rozhodovať sa srdcom a pestuje v nás cit a empatiu. Učí nás žiť nielen pre seba, ale aj pre druhých, ako súčasť celku, žiť pre seba navzájom. Oslobodzuje naše ego od nezmyselných ilúzií o sebe aj o druhých. Všetci chceme byť dobrými, no naozaj dobrým človekom môže byť len ten, kto spoznal pokoru. Pokore sa ale učíme celý život, ak ju raz získame, potrebujeme si ju pestovať, aby sme ju opäť nestratili.

Autorka: Ing. Anna Horková